Keď som prvýkrát videl svätojurský Dubodom, zračil sa mi v nominácii CE∙ZA∙AR 2018 v kategórii Rodinné domy.
Prirodzene ma zaujal, hoci sa fenomén domov na strome šíri (aj) našou krajinou, stále ide o pomerne nový koncept.
Zároveň to je však koncept, o ktorom som si tak trochu myslel, že do danej kategórie, medzi svojich konkurentov akosi nepatrí: super nápad, ešte lepšie prevedenie, ale rodinný dom? To asi n-é.
Keď som sa dozvedel, že nomináciu premenil na zisk titulu, obočie mi urobilo menšiu vlnku, ale veď čo, hlasovali ľudia, ktorí tomu rozumejú viac ako ja, môžem sa trochu čudovať, trochu nesúhlasiť, ale to je tak všetko a vlastne to mi aj úplne bohate stačí.
Ďalej som jeho osud nesledoval, o to väčšie prekvapenie bolo, keď mi poukaz na jednu noc v Dubodome vyskočil do ruky z obálky, ktorá sa mi tam priplietla ako darček k 30. narodeninám.
Po niekoľkých všetečných otázkach pre moju ženu, že čo, ako, kedy, s kým, na koľko, za koľko, som sa jej spýtal: “Iba na jednu noc? To je málo.”
Takto znejú moje slová vďaky, nakoniec sme sa dohodli, že si pobyt predĺžime o jednu noc, letná dovolenka prvýkrát v trojici si to predsa zaslúži.
Išli sme vlakom, zo Žiliny do Trnavy, z Trnavy do Svätého Jura a potom po svojich: zo stanice do centra, odtiaľ hore k vinohradom, kúsok poľnou cestou a nad Wiegrovou vilou nájdeme odbočku na lesný chodník, ktorým sa tam dostaneme.
To znie skoro ako dobrodružstvo.
Keď sme šliapali asi 12 % stúpaním, júlové slnko už o sebe dávalo vedieť a po nekonečnom vysedávaní pri PC som si opäť pripomenul, akú dôležitú funkciu má obočie – to husté riasy nedokážu.
Bolo to však úžasné, výhľad na vinohrady bol ako z katalógu na Toskánsko a ja som sa sám seba pýtal, že čo som chcel pred piatimi rokmi porovnávať so zahraničím, keď nemám Slovensko ani poriadne precestované.
A kým malý spal v nosiči a pomáhal mi robiť potné ornamenty na košeli, ja som sa zaprisahával, že toto svoje ignorantstvo musím napraviť a spoznávať svoju hrudu, o ktorej mám, mal som a budem mať toľko pochybností.
Keď nás v tieni lesa namiesto slnečných lúčov zožierali muchy, šípil som, že sme už blízko, tajné spoznávacie znamenie nám nakázalo odbočiť a zrazu sa predo mnou objavil domček na strome na sotva predstaviteľnom mieste.
Pocit príjemnej únavy, radosti z krásnoty Slovenska, očakávaní z našej dovolenky v kombinácii s týmto architektonickým riešením roztancoval vo mne pozitívne emócie.
Bude to super, bolo mi hneď jasné.
Keď som si prečítal uvítací papierik, zistil som, že tu na nás čaká fľaša vína + paštéta + domáci kváskový chlieb pre krajšie chvíle od majiteľa Dubudomu, ktorý v Svätom Jure zároveň prevádzkuje rodinné vinárstvo Bažalík a tiež miestny Renesančný dom.
Inak, zvyknem hovoriť, že (slovenské) kúpeľné mestá majú výnimočnú atmosféru, rovnaké to je i s vinárskymi lokalitami, Svätý Jur sa mi zdá ako veľmi príjemné miesto na pomalší, krajší, minimalistickejší život.
Hneď, ako som otvoril dvere Dubodomu, do neho vletel sršeň, bzukot jeho krídel pripomínal slová: Vitaj v lese, mestský madafaka.
Najprv mi žena povedala, že ho vyženie ona, lebo ja nie som trpezlivý, potom som mu teda otvoril okná, dvere a čakal, že odletí.
Neodletel.
Tak som zobral uteráčik a snažil sa ho ovievaním nasmerovať k unikovému východu, ani to nepomohlo.
Rozložili sme si teda deku na terase s grilom, umývadlom, sedením a výhľadom na Bratislavu a pár siluet rakúskych veterných vrtulí, jedli, ochutnávali víno a čakali.
Sem-tam som sa šiel do Dubodomu pozrieť, či tam ešte pán sršeň je a čo má za ľubom.
Väčšinou tam bol a keď tam nebol, tak som ho iba nevidel.
Potom som však prišiel štvrtýkrát a videl som, ako si vytrhol kúsok ovčieho rúna, ktoré tesní miesta v okolí konárov vychádzajúcich z domu.
Skvelý stavebný materiál, šikovné architektonické riešenie, okrem poroty dáva uznanie aj samotný les v zastúpení sršňa.
Príchod sršňa, ktorý pobudol v Dubodome asi 20 minút bol naším najadrenalínovejším, najneočakávanejším a najzaujímavejším zážitkom.
A presne o tom to je: ďalej to už bola iba pohoda, oddych, ničnerobenie, užívanie si upokojúceho cvrnkotu lietajúcich chrústov, sledovanie zmenšujúcich sa lietadiel vzlietajúcich z Ivanky, počúvanie nekonečnej vravy lesa, popíjanie vína, pozeranie sa na kmitajúci sa dubový háj, čakanie na noc, sledovanie hýbajúcich sa konárov nad posteľou, ochutnávanie skvelej vody z vodovodu, jednoducho vypnutie – od všetkých a všetkého.
Raj na zemi a pritom na Slovensku.
A keď sme odchádzali, po dvoch nociach som mal pocit, že som týždeň regeneroval pri mori.
S tým rozdielom, že mi nikto nechcel predať kukuricu, požičať slnečník, ukradnúť šľapky, vtlačiť do ruky marmeládovú šišku ani si opitý ľahnúť na moju karimatku.
Boli sme tu len my a les.
Rodinný dom? Áno, viem si predstaviť, že by sme tu s rodinou žili.
Najmä po tom, ako sme na Instagrame uvideli, že majitelia po našom odchode nainštalovali na terasu jacuzzi.
