Do roka a do dňa, takmer.
Toľko času ubehlo od posledného článku na Travelissimo.
Toľko času prinieslo tóľko zmien, najväčšou z nich je, že sme traja. A toľko nás aj niekedy cestuje.
Keď priberiete nového člena na palubu, nemusí sa zmeniť nič, môže sa zmeniť všeličo, alebo takmer všetko.
Ešte sme „trojicou“ príliš krátko na to, aby som chcel a mohol sumarizovať, dávať rady, hodnotiť. Stačí to však na to, aby som si uvedomil jednu, zásadnú zmenu: naša „chuť objavovať“ sa zmenila na „chuť užívať si“.
Kedysi som naštartoval Pelikána, Wizzair, Kiwi a hľadal letenky podľa ceny. Skopje za cenu lacnejších riflí? To musíme dať! Hoci vôbec netuším, čo tam budeme robiť, jesť, obzerať, ale to predsa k objavovaniu patrí. Predĺžený víkend? Poďme niekam, napríklad, ja neviem, pozriem sa, kam nájdeme lacné letenky, a tam vyrazíme. Pokojne do Rumunska. Inak, videla si – Porto je krásne, tam musíme ísť. A išli sme, hoci sme videli tak štyri fotky na Instagrame, veď ostatné objavíme, nájdeme to svoje. A keď budeme v Portugalsku, musíme prebádať aj Lisabon. A okolité mestá!
Väčšinou nám cvrnklo do nosa niečo, čo nám urobilo radosť. Raz to bolo čarovné raňajkové bistro v zašitej malagskej uličke, inokedy nekonečná zelená alej s víťazným oblúkom na konci, v Macedónsku zase kombinácia skvelého čevapčiči a koly, tešilo nás, že sme mohli bezcieľne blúdiť uličkami farebného Lisabonu. A keď sme si večer ľahli do postele, boli sme spokojní, že v nohách máme 30 km a natrafili sme na niečo, na čo budeme spomínať.Veď cestovanie je o objavovaní.
Áno, je, o objavovaní samého seba – aj preto sme dnes so Zuzanou manželia, aj preto sme dnes traja, aj preto dnes nechcem objavovať.
Viem, kto som, viem, kto sme a viem, čo chceme, čo chce moja rodina.
Po deviatich mesiacoch starostlivosti 24/7 o nášho malého bubuláška, divocha, nerváka, zlobra, anjelíčka, pokušiteľa, provokátera, hladoša, neurotika sme chceli, skôr potrebovali, aby sa o nás niekto postaral.
Postaral je slabé slovo: aby nás niekto hýčkal, rozmaznával, aby sa nám vrátilo to, čo sme do Viktora investovali.
Jednoducho vydať sa tam, kde vieme, že to stojí za to.
Nateraz stačilo náhod, mariášu s osudom, objaviteľského blúdenia – teraz je výlet pre nás výnimočným, nechceme mrhať časom, ideme na istotu. Investujeme viac do prípravy, vráti sa to v našej spokojnosti: fair deal.
Spísali sme si, čo chceme: okolo seba prírodu, wellness pre naše dochrámané kosti, špičkovú kuchyňu pre naše časom ostrieľané a skúsenosťami rozmaznané chuťové bunky, možnosť dostať sa tam zo Žiliny vlakom a hlavne ísť naistotu.
Niekedy musíte opakovať danú vec hoc roky denne, aby ste si boli istý. Inokedy zas stačí jedna skúsenosť a za niekoho alebo niečo dáte ruku do ohňa a popritom prisaháte, že ak to tak nebude, Hefaistos vám môže z ruky ukovať podkovu na chladič putovného Mercedesu v albánskej dedine.
Stačila nám jedna návšteva, aby sa z tohto rozhodovania stalo to najľahšie v histórii nášho cestovateľského blogu, alebo čo to vlastne sme.
Ideme do Lomnice.
Išli sme do Lomnice.
A tam sme našli všetko, čo sme chceli.
Pôjdeme do Lomnice.
Zase, kedykoľvek, aj štyria, piati.
Ak chcete mať lepšiu predstavu, prečo sme boli takí spokojní, pokojne si prečítajte môj rozhovor so šéfkuchárom hotela Lomnica Tomášom Levým. Nenájdete tam samozrejme všetky odpovede, ale názorná ukážka je to viac ako dobrá.
2 komentáre
och krásne, som do Vašej rodiny 🙂 A do Vášho cestovania. Pokračujte 🙂 A ja sa teraz teším do Trnavy a som zvedavá čo všetko sa tam zmenilo za 20 rokov čo som tam nebola 😀
Haha, ďakujeme za milé slová. Ak to správne sledujem, v Trnave sa zmenilo to, že sa z nej stalo jedno z najkrajších miest na Slovensku, z ktorého si ostatné môžu brať príklad. Či už v oblasti verejného priestoru, gastronómie či riadenia mesta. Verím, že si si výlet užila/užiješ.