“Piatok. Január s poradovým číslom 29. Deň, na ktorý som sa tešil od 10. augusta, kedy som si zakúpil letenku do Bangkoku. Slovo dalo status, status dal komentár, komentár dal chat a zrazu sme boli dvaja s letenkou do Thajska v mailovej schránke. Ona potom zlákala ju, ja som zlanáril jeho a z dvoch sa stali štyria.” Tak začal svoje rozprávanie Palo. Môj bývalý spolužiak, ktorý cestuje ďalej ako my. Nie za hranice všedných dní, ale za hranice európskeho kontinentu. 

“Bolo krátko po 14:30. Do Budapešti sme chceli vyraziť o 14:00, ale mea culpa – zvyknem sa šuchtať a tú kávu na cestu som si nemohol odpustiť. Vzhľadom na to, že som sa ňou pokrstil na prvej zákrute, tak asi aj mohol. Nevadí, po piatich mesiacoch čakania ideme do Thajska, všetko precízne naplánované, toto mi náladu nepokazí. Navyše, s blížiacim sa odletom sa mi skončila krutá diéta, budú pekné fotky = úsmev na tvári, tehličky na bruchu.

Leteli sme z Budapešti. Celú cestu počasie ako z katalógu, ale sme v Maďarsku, tu, zrejme, tiež nikto nič negarantuje. Hmla ako svet. V podvedomí tuším problém, ale upokojujem sa, hoci fakty svedčia proti mne – na budapeštianskom letisku som bol len raz a aj to vtedy, keď sme leteli z Londýna do Bratislavy a pre hmlu sme museli pristáť práve tu. Nevadí, nejako bolo, nejako bude.

Letisková hala. Začínajú sa problémy. Je 17:10, odlietame o 20:10 a naše lietadlo je v Minsku. Ak pilot nie je Fernando Alonso, asi to načas nedáme. Nedali sme, let presunuli na nasledujúci deň o 10:30. Čo teraz? Príčinou je počasie, na ubytovanie nemáme nárok. Narýchlo bookujeme penzión štyri kilometre od letiska a zháňame taxi. Nedarí sa, dostanem „fenomenálny“ nápad – skúsme Uber. Skúsili sme, auto je na ceste. Vyjdeme pred halu, strácam wi-fi signál, strácam spojenie so šoférom. Rýchlo naspäť do haly. Maca, moja travel-mate, kráča a ťuká do mobilu. Zrazu betónový panel a kotrmelec, za ktorý by sa nehanbil ani profi gymnasta. „Si OK?“ „Som.“ Nie je. Bolí ju prst, točí sa jej hlava, čupne si a následne omdlie. Kričím na celé letisko: „Help, we need a doctor.“ Prítomní sú presvedčení, že si robím srandu, inak si ťažko vysvetliť tie pohľady. Nerobím, ona je naozaj v bezvedomí. Pribieha nejaká mladá žena, angličtinu ešte asi nikdy nepočula. Maca sa, našťastie, preberá. Prichádzajú policajti, pre istotu vo dvojici. Jeden nevie po anglicky, druhý je tiež policajt. Ruky, nohy, tarotové karty, pochopili, že treba volať lekárov. Prišli, vyšetrili a stanovili diagnózu – pravdepodobne zlomený ukazovák na pravej ruke a ľahký otras mozgu. Treba ísť do nemocnice, do sanitky s ňou môže ísť len jedna osoba. Pôjde Aďa, my s Majom pôjdeme na ubikáciu a počkáme ich tam. Sanitka bleskovo dorazila, netrvalo to viac ako 75 minút.

Sedíme na izbe v staršom, ale čistom dome. Netušíme, čo sa v nemocnici deje, ale máme wi-fi, takže sme sa už asi dve hodiny nerozprávali. SMS od Adi – má to komplikovane zlomené, bude potrebná operácia, do Thajska s nami nejde. Verím, že je to len zlý vtip. Nie je. Prišli asi po 4 hodinách, čo sme sa naposledy videli. Znáša to hrdinsky, ja nie, boli aj slzičky.

Budíček o 06:30, na letisku máme byť o 07:30. Hmla je ešte hustejšia ako v piatok večer. Opäť šípim problémy, niekedy by som sa mohol aj mýliť. Let sa presúva – z 10:30 na 12:30. Nie naposledy. S Macou sme sa medzitým rozlúčili. Stále to znáša hrdinsky, my máme chuť sa na celé Thajsko vy….ť. Na letisku sa formuje revolučné hnutie. Nikto nás o ničom neinformuje, let presunuli na 15:30.

Sedíme v lietadle. Neverím. Začnem, keď Číňanka vedľa mňa začne mľaskať a smrkať. Do toho pokašliava. Horšie to už byť nemôže. Môže. Na obrazovke mi nefunguje zvuk, mľaskanie, kašlanie a poťahovanie sopľov si užijem deväť a pol hodiny. Nech žije Air China!

Peking! Máme za sebou už viac ako polovicu. V hlavnom meste Číny mínus 13 a „len“ 12 hodín na prestup. Zimné bundy sme nechali u Veroniky v aute, nech nám nezavadzajú. Asi do mesta teda nepôjdeme. „Aha, Burger King, poďme tam.“ Išli sme. Strávili ste už niekedy cca. 9 – 10 hodín v jednom Burger Kingu? My áno. Spoznali sme Juraja a Janku. Fajn ľudia, po návrate dáme meeting v Bratislave. Krátko pred odletom sa dozvedáme, že sme mali nárok na hotel. Super, len nám to akosi nikto nepovedal. Niektorým áno, nám nie. Nech žije Air China!

Bangkok, letisko. Je krátko pred polnocou miestneho času. Nedeľa, 31. januára. Sme na mieste, trvalo to len nekonečno času. Berieme batožinu, lúčime sa s Jurajom a Jankou a ideme si nájsť taxík. Prebehlo to hladko, rovnako ako zapnutie taxametra. Šofér je lokálny majster F1 alebo si s nami len plní sny. Je približne 01:30. Dorazili sme na Khao San Road. Nikdy pred tým som tu naživo nebol, ale na obrázku som to videl snáď stokrát. Dávame si prvú thajskú „selfie“. Žiaľ, v trojici, Maca s nami naozaj nie je.

Dorazili sme na izbu. Vyzerá oveľa lepšie, ako som čakal. Pripájam sa na net, uploadujem foto, naskakujú lajky. Ego ukojené, úsmev na tvári, túto dovolenku nám už nič nepokazí. S odstupom času sa smejem – väčšiu hlúposť som už dávno nepovedal.

Premýšľali ste, že sa vydáte za exotikou na vlastnú päsť? Poprosili sme kamaráta, ktorý to celé pred pár týždňami absolvoval, nech vám dá zopár horúcich tipov. 

Prečo ste si vybrali práve Thajsko?

Od istého obdobia v mojom živote som začal uvažovať s oveľa otvorenejšou mysľou a postupne si pripúšťal veci, ktoré som dovtedy bezdôvodne odmietal. Jednou z nich bola aj návšteva Ázie, pretože dovtedy ma táto destinácia vôbec nelákala. Po tom, ako bol v Thajsku na dva týždne môj brat spoločne s mamou a následne na približne pol roka aj kamarát, začal som sa nad tým zamýšľať. Keďže Thajsku urobili perfektnú reklamu, už som bol viac menej rozhodnutý a celé to bolo len o tom, nájsť dobré letenky a niekoho, kto by šiel so mnou. To sa podarilo v auguste 2015.

Šli ste na vlastnú päsť či cez cestovku?

Všetko sme si riešili po vlastnej osi. Vychádzali sme z odporúčaní známych a kamarátov, naštudovali sme si, čo zhruba chceme vidieť a potom to bolo už len o naplánovaní a hľadaní kompromisov, lebo všetko sa v priebehu necelých troch týždňov vidieť nedá.

Ako ste riešili očkovania pred cestou?

O tomto sme sa bavili pomerne dlho. Ja som pôvodne bol rozhodnutý, že sa idem dať očkovať proti hepatitíde typu A + B a brušnému týfusu a v podstate som o tom presvedčil i ostatných. Chceli sme ísť spolu, ale nesedelo nám to termínovo. Tak najskôr šli baby, potom kamarát a ja som toľko váhal a špekuloval, až som šiel pomerne neskoro a doktor ma mohol zaočkovať už len proti hepatitíde typu A a brušnému týfusu. To váhanie bolo spôsobené tým, že som sa pýtal naozaj veľkého množstva ľudí, či sa boli dať očkovať a keď mi polovica z nich povedala, že to vôbec neriešili, začal som byť neistý a dopadlo to tak, ako to dopadlo.

Čo bolo najťažšie na celej ceste? Mal si to chuť vzdať a sadnúť na prvé lietadlo domov?

Začiatok dovolenky sme mali ako zo zlého sna. Celou cestou z Bratislavy sme mali ukážkové počasie, ale pred Budapešťou bola zrazu veľmi hustá hmla. V jej dôsledku nám presunuli let na nasledujúci deň, v ten istý večer si kamarátka, ktorá mala ísť s nami, priamo na letisku zlomila prst a nakoniec nemohla odletieť, v Pekingu nás nechali čakať 12 hodín na letisku, hoci sme mali nárok na hotel, čo sme sa dozvedeli až krátko pred odletom a tých problémov bolo viac. Najväčšiu krízu sme, však, mali na ostrove Koh Phi Phi, kde nás zastihli tráviace problémy a keby nám vtedy niekto ponúkne letenku domov, asi by sme všetci traja neváhali.

Daj tip na nejakú lokálnu špecialitu.

Jednoznačne Pad Thai. Tieto rezance pripravovali na každom rohu a za skutočne smiešne sumy. Zároveň nám toto jedlo, pravdepodobne, spôsobilo tráviace problémy na ostrove Koh Phi Phi, ale tam asi šlo o kombináciu viacerých faktorov, vrátane dlhého pobytu na priamom slnku a pitia nápojov s ľadom z thajskej vody.

V čom sú domáci najviac iní ako Slováci?

V zásade platí, že Thajčan = obchodník. Každý jeden z nich sa snaží na turistovi zarobiť, čo možno považovať za prirodzené, keďže turisti sú ich hlavným zdrojom príjmov. Určite je pre nich charakteristická pokora, pretože tie chatrče, v ktorých mnohí z nich bývajú, tam by som nevydržal ani jednu noc. Úplne najcharakteristickejším znakom sú, podľa mňa, mizerné organizátorské schopnosti. To sa prejavilo, napríklad, na spomenutom ostrove Koh Phi Phi, kde sme chceli ísť loďkou na výlet na pláž, kde sa natáčal film Pláž. S touto požiadavkou sme prišli za loďkárom o 14:45, ale on nám povedal, aby sme prišli až o 15:30. Nevedeli sme prečo, ale poslúchli sme.

Keď sme prišli o 15:30, loďka bola asi 50 metrov od brehu na totálnej plytčine. S pokojom Angličana zhodnotil situáciu a povedal nám: „Wait 10 minutes, water come.“ Samozrejme, voda neprišla ani o 10 minút, ani o ďalších 30. Človek by si myslel, že keď niekto celý život robí loďkára, vie si vypočítať, kedy je príliv a kedy odliv. A takýchto organizátorských „výkonov“ sme tam zažili viac.

Ktoré miesta by sme nemali vynechať?

Bangkok je povinnosť. Je to obrovské a nesmierne rozmanité mesto. Cez deň sa človek poprechádza po monumentálnych chrámoch, kúpi si rôzne dobroty na miestnych trhoch a večer si dá chladených drink v rooftop bare s výhľadom na vysvietenú metropolu alebo navštívi jednu z rušných ulíc, ktoré nikdy nespia. Určite treba vidieť aj oblasť Krabi, kde sa nachádzajú populárne obrovské kamene trčiace z mora. Kto bol v Thajsku a nemá takúto fotografiu, akoby tam ani nebol. Jedným z vrcholov našej dovolenky bola, rozhodne, návšteva Kambodže, konkrétne chrámového komplexu Angkor Wat. Cesta z Bangkoku do Siam Reap (mesto, ktoré sa nachádza v blízkosti Angkor Wat) trvala síce 11 hodín, ale každá sekunda strávená na tomto mieste stála za to.

Kam sa chystáš najbližšie?

Prvú polovicu roka 2016 mám celkom nabitú. V marci idem s bratom a ďalšími tromi kamarátmi na víkendový trip do Berlína. Okrem prehliadky mesta máme v pláne zápas najvyššej nemeckej futbalovej súťaže medzi domácou Herthou Berlín a FC Ingolstadt. V apríli idem spoločne s mamou na deväť dní do USA. Otcova sestra žije už viac ako 20 rokov neďaleko New Yorku, takže ju pôjdeme na niekoľko dní pozrieť a zvyšok času strávime vo „Veľkom jablku“. Ak všetko pôjde podľa predpokladov, v júni si splním svoj dlhoročný sen. Chystáme sa totiž na Majstrovstvá Európy vo futbale, ktoré sa uskutočnia vo Francúzsku. Tento raz sa šampionát prebojovalo aj Slovensko a my pôjdeme podporiť našich do Bordeaux v dueli proti Walesu a do Lille v súboji proti Rusku. Ešte nemáme presne vymyslené, ako to spravíme, keďže do Bordeaux idem ja s bratom a do Lille ideme my dvaja spoločne s dvomi kamarátmi, ale keď už máme lístky, nejako to, snáď, vymyslíme.

Palo vyštudoval žurnalistiku, no svoju energiu momentálne sústreďuje na jeden milý startup. Použité fotografie sú z jeho súkromného archívu. 

Zuzana

Som idealistka, ktorá verí, že všetko je možné, príležitostná hedonistka, čo nenávidí ranné vstávanie, no východ Slnka miluje a nerváčka s talianskou povahou. Nemám rada sladké reči, ale sladké činy hej, najmä tie pri sporáku. Vo voľnom čase sa venujem životu.

More Posts - Website - Facebook