4 roky života som nasával informácie a hľadal spôsoby ako sa vyhnúť povinnostiam na strednej škole v Čadci.
V jeseni roku 2017 sme sa tam so Zuzanou vydali.
Tentokrát som našťastie nemusel vstávať pred šiestou na vlak.
A nešiel som ani do školy, ale pozrieť zaujímavú socialistickú architektúru, ktorú som vtedy nevnímal.
Dnes našťastie áno.
A ako povedal Frank Zappa: “Písať o hudbe je ako tancovať o architektúre,” tu je fotopríbeh.
Najlepšie kino. Nikto nešuští čipsami, nechrúme popkorn ani si neutiera mastné ruky z nachos do sedačky. Asi lebo akurát fotím.Interiér čadčianskej železničnej stanice je krásny. Len ten vizuálny smog, ach jo.A svätá Katarína Alexandrijská sa na to musí pozerať. Celý život.A takto vyzerá zvonku, zahalená hmlou. Architekt myslel na tuhé kysucké zimy – strecha sa snehu zbaví sama.Vyčistiť, zbaviť plachtových prístreškov, strhnúť reklamy a krásny hotel je na svete. Ľahšie je však pritiahnuť hostí denným menučkom za 3,60 €.Ryboponorka, svedokovia Jehvovi a začmudené (pol)námestie reklamami. Fontána, z ktorej si robil srandu každý cezpoľný. Miestni, vy to máte ako?Radnica kraľuje Čadci.Sychravé ráno, zachmúrení ľudia, rozkopané cesty. Až má človek pocit, že šťastie sa tu nenosí.Keď som chodil do školy, aj toto bola škola. Dnes už nie je, no slniečko na okne ostalo. Kým autobusy chodia, je to v poriadku. Dá sa ujsť, dá sa prísť. Podľa preferencií.Zelovoc, domáce aj z dovozu.Nádherná autobusová zastávka. Dnes už trochu staromódna: nedá sa na nej rozbiť sklo, ani nemá implantovaný citylight.Stanica Čadca – mesto. A hmla, všadeprítomná.Brutálna mestská plaváreň v Čadci. Zuzana, hmla a farby.Hřiště snov. Plus Zuzana, tá je však tiež sen.Krytá tribúna na futbalovom štadióne. Nepripomína vám niečo? Pozrite sa na striešku pred železničnou stanicou.Z mosta domov. Alebo aspoň na železničnú stanicu.Niekto prichádza, iný odchádza. Kolobeh čadčianskej stanice inšpirovaný životom.Predtým si však musíme obzrieť tú autobusovú. U mně dobrý.A späť do Žiliny. Do pozornosti dávam reliéf na stene. Mešká.Viac ako 5 minút.Prišiel. Nakoniec vždy niekto príde.
Nie som dobrodruh. Namiesto turistických topánok máme radšej pohár vína v ruke. Nie som milovník exotických miest. Namiesto štípanca od komára na Bali dám prednosť večeri v úzkej uličke. A kto som? Tomáš, ktorý má rád pekné veci.
Vidieť Neapol a zomrieť. Vidieť Rím sa zomrieť. Vidieť Skopje a stačilo. Také nejaké pocity mám 48 hodín po návrate z tohto umelého mesta plného gýčových sôch, čudných ľudí a nábreží, kde z reprákov hrá klasická hudba. Keď sme s Tomášom zistili, že z Bratislavy sa bude lietať do Skopje,[…]
“Brno, Brnóó, buzerantů plno!” Tak sa spieva v obľúbenej rýmovačke chlapcov, ktorí cez víkend radi vydiskutujú svoje názory na futbalovom štadióne letiacim sedadlom či kameňom. Zahrali sme sa na investigatívnych novinárov lepších ako Ján Tribuľa, kúpili lístky na Regiojet autobus, zbalili knižky na cestu a vyrazili. Prišli sme do metropoly Moravy zistiť, čoho je[…]
Za 5,5 hodiny toho stihnete veľa. Vytapetovať izbu, prečítať 200-stranovú knihu alebo sa odviesť vlakom z Bratislavy do Košíc. Na tretí januárový víkend som si vybrala poslednú možnosť. Cestovať po Európe a nepoznať Slovensko, to by bol predsa trapas. A Košice sú vraj krásne. S metropolou východu s takmer štvrť[…]
Používaním našich stránok súhlasíte s používaním cookies, ktoré nám pomáhajú robiť veci lepšie.Čo užČítať viac
2 komentáre