“Moja intímna” zóna je naozaj moja. Na jej územie bez toho, aby som vypustil strážne psy a začala streľba z guľometných hniezd, môže vstúpiť skutočne iba pár ľudí. A podľa toho si vyberám aj svoje destinácie – chcem ísť tam, kde je pekne a nebudem sa musieť pretláčať s desiatkami turistov len preto, aby som videl “to pekné námestie” či “tú slávnu vežu”. Aj preto je odpoveď na otázku “prečo Bologna” takáto: lebo nie Miláno a už vôbec nie Rím. A ďalšie desiatky mojich odpovedí nájdete aj v tomto videu. Myslel som si, že 380-tisícové talianske mesto hádam nebude také preľudnené. Navyše začiatkom februára, kedy by sa sem nikomu okrem Zuzany a mňa cestovať nechcelo. A ako to teda vyzeralo v Červenej Bologni?
Prvý kontakt a ubytovanie
Po tom, čo sme si za nejakých 40 € cez Wizzair kúpili do Bologne spiatočné letenky z Budapešte, sme si do hlavného mesta Maďarska kúpili aj za 7 € aj lístky na Žlutý autobus. Ten nás sem privezie o 6 ráno a my si budeme môcť pobehať po meste a spríjemniť si čakanie na let. Lenže hovno, hovno, zlatá rybka. Lialo ako keby celý dievčenský internát plakal, že na Valentína budú všetky samy, a tak sme si užili iba jazdenie metrom. A potom 30 minútové meškanie lietadla, 15 minútové stúpanie, 50 minútový let, 15 minútové pristávanie a zrazu nás víta slnečná Bologna. Že Ciao. Zobrať si Aerobus z letiska za 6 € do centra a tu nasadnúť na zlý autobus je milý začiatok. Po tom, čo sme sa po polhodine vrátili späť do k železničnej stanici, sme už nastúpili do správneho autobusu. Čo však z toho, keď zástavky nehlásil a mladá Talianka na otázku “ktorá zástavka je Centro Zanardi” nám povedala: “This stop.” Hej, this stop + ešte 3 ďalšie. Nakoniec sme však vystúpili na správnej zástavke, kde nás čakala naša domáca Michaela. A ako sa nám u nej páčilo? Prečítajte si TU.
Čo vidieť v Bologni
Otázka, ktorú som si položil veľakrát aj ja. V centre nájdete toho dosť, čo sa vám bude páčiť viac či menej. Najcentrovatejším centrom sú dve námestia, ktoré sú hneď pri sebe – Piazza di Nettuno a Piazza di Maggiore. Na Piazza di Nettuno je stredom, okolo ktorého prúdi život, Neptúnova fontána. To je tento pánko s trojzubcom v ruke obklopený, okrem iného, ženou, ktorej strieka voda z bradaviek. Nepoburujte sa, ani v 16. storočí, keď bola fontána postavená, to nikomu neprekážalo. Ak by vám symbol trojzubca niečo pripomínal, tak áno, automobilka Maserati, založená práve v Bologni, ho používa ako svoju značku.
Len pár krokov, čo by žena z Neptúnovej fontány dostrekla z bradaviek, je Piazza Maggiore. Tu je pekná budova Palazzo d’Accursio o Comunale s vežičkou s hodinami, ale aj veľká Bazilika sv. Petrónia. Naozaj veľká, ale zároveň vnútri aj dosť nudná. Takto Piazza Maggiore vyzerá, keď sa už ani slnko nevládze pozerať na tento deň.
Dominantou Bologne sú Due Torri alebo aj Dve veže. V minulosti, okolo 12. storočia, bolo podobných veží v meste približne až 180, dodnes vydržalo už len pár posledných mohykánov. Najznámejšia je práve táto dvojička: 97-metrová veža Asinelli a 48-metrová a nakláňajúca sa veža Garisenda. Do tej vyššej vedie 498 schodov a môžete sa pozrieť na mesto zvýšky. Teda za predpokladu, že sa vám pri počte schodov a výške veže nezmenia kolená na puding a nie ste schopný vyjsť ani na prvý schod.
Istotne v mnohých Bologna guidoch nájdete v must see aj ulicu Indipendenza, ak sa však nechcete s oprotiiduúcimi Talianmi hrať na to, kto má pevnejšie nervy a neskôr uhne, vidieť výklady obchodov a plné kaviarne, radšej zájdite do bočných, krajších, pokojnejších a zaujímavejších uličiek. Napríklad Via Galliera stojí za to. Nebojte sa ani iných, možno natrafíte aj na takéto ako ja.
Čím ste bližšie k centru, tým narazíte na viac ľudí. To platí asi všade, ale doteraz netuším, odkiaľ sa v 380-tisícovom meste mimo turistickej sezóny zobralo toľko ľudí ako na Hlavnej avenue v New Yorku. Fakt. Navyše mám dôvodné podozrenie, že všetci Taliani sú duchovia, ktorí môžu prechádzať cez seba, ostatní Europánia však majú smolu a narazia do nich. Lebo inač si nedokážem vysvetliť, ako v tom chaose dokážu chodiť preplnenými chodníkmi. Aj preto som bol vďačný za okolie Bolognskej univerzity. Najstaršia univerzita v Európe (založená 1088), prezývaná aj Alma Mater, bola pre mňa ostrovom pokoja. Hoci tam boli stovky študentov, bolo tu cítiť nepoškvrnené ideály a marihuanu a bolo tu fajn. Zrazu sa nikto nikde neponáhľal. Načoby aj, vzdelanie neutečie.
Veľmi rýchlo sa mi stalo, že som začal byť v Bologni “ohučaný”. 120 minút pri turbínovom motore lietadla, hodiny v uliciach plných skútrov, áut, ktorých hučanie sa odrážalo od úzkych stien, a zrazu som mal hlavu väčšiu ako sochy na Veľkonočných ostrovoch. Aj preto mi záhrady Margherita prišli ako oslobodenie. Ticho, jazierko, lavičky, žiadne skútre, žiadne hučacie Fiaty a konečne som počul svoj krok. Pri centre je aj park Montagnola, ale ten je malý, plný výrastkov a nepáčilo sa mi v ňom.
Bologna nie sú Benátky (chvalabohu), ale aj tak tu nájdete kanály. V centre to je kanál Moline, nemôžete sa na ňom plaviť na gondole, nemôžete sa v ňom okúpať, ale pohľad naň je pekný. Krajší je, keď je plný vody, my sme však to šťastie nemali. Je skrytý na ulici Via Piella a nedajte sa odradiť, ak nebudete počuť šum vody a ani ho neuvidíte – schováva sa za kovovým okienkom, ktoré musíte otvoriť.
Aký dojem na mňa Bologna urobila
Bologna je pekné mesto. Farebné, historické, s úzkymi uličkami, po ktorých som vždy túžil, ale aj tak som sa do nej nedokázal zamilovať. Prečo? Možno preto, že je príliš voňavá. A to nie je žiadna metafora. Naozaj, Bologna veľmi pekne vonia – a zrejme to je ten dôvod, prečo tá chémia nezafungovala – vystupuje ako vždy dokonalá, upravená a skvele vyzerajúca žena, ktorá je obsahovo tak trochu nudná. Nemá žiadne uličky páchnuce močom, nemá príbehy o tom, aké chujoviny robila, keď sa opila, snaží sa zapáčiť každému až tak, že sa stáva nudnou. Sexi, príťažlivá, vždy dobre vyzerajúca, no keď ju spoznáte, dáte si s ňou prvé, druhé, tretie a možno aj štvrté rande, len kvôli tomu, že dobre vyzerá. Aj napriek tomu, že v podvedomí viete, že tento vzťah nemá budúcnosť. Je pekná, ale nie je to mrcha, ktorá ma rajcuje. Škoda, ale fotí sa tu dobre.
Konečne sa to stalo – nemáme so Zuzanou rovnaký názor na mesto. Prečítajte si, ako môžete plakať v pizzérii a ako sa jej páčila Bologna.
5 komentárov
Bologna nás veľmi očarila!