Takýto rozhovor som mal s tatkom po návrate:

– Boli sme v Banskej Štiavnici včera.
– Hej? Ja som sa tam bol pozrieť minule na motorke.
– A ako sa ti páčilo?
– Pre mňa ja Banská Štiavnica srdcovka. Vyrastal som tam, moja babka bola odtiaľ. Ale taká pekná, ako je dnes, ešte nebola nikdy. 

Neviem, bol som tam asi raz a aj to dávno, takže nemôžem súdiť, či nikdy nebola krajšia. Môžem však čestne prehlásiť, že je naozaj pekná. Aj keď som ju preklínal. Veľa a často. Lebo aj keď sme šli dole kopcom, mal som pocit, že ideme hore. Ale to je len dobré, lebo takto o sebe toto banské mesto môže veselo vyhlasovať: S Banskou Štiavnicou to nikdy nejde z kopca. A ja by som to tomuto roztomilému mesto doprial.

Pozor, kde v Banskej Štiavnici vystúpite

Ono, priznám sa, že celé s tým kopcom to môže byť aj kvôli tomu, že sme vystúpili na zlej zástavke. Keď nám intuícia a hodinky hovorili, že už sme v Banskej Štiavnici, čakal som niečo, čo jasne identifikujem ako autobusovú stanicu. Ale to sa nestalo, takže sme sa odviezli na konečnú a do mesta museli šliapať 30 minút. Hore kopcom!

Čo mi najviac prekážalo na Banskej Štiavnici, že aj v centre mesta si to štrádujú autá. Úzke uličky, mačacie hlavy miesto asfaltu a ste ohučaný tak ako Taliansku v Bologni. Ale potom, keď sme sa dostali do srdcovitejšie srdca, už som v ušiach počul namiesto revu motorov iba môj tep. Veď vy viete prečo, hej, hej, bolo to zase dokopca. Boli sme sa prejsť k Novému zámku, kde bol na polceste super výhľad na celú Štiavnicu a na trištvrte cesty bol cintorín (ktorým sme sa prešli potom pri západe slnka). Ale ten hlavný kopec nás ešte len čakal.

Nebuďte lenivý a choďte ku tajchu Vodárenská

Po Novom zámku sme sa vydali na Starý zámok. Tiež dokopca, ale len chvíľku. Poobšmietali sme sa okolo a vydali smerom k lesu. Vychádzali odtiaľ nejakí ľudia a my sme sa po poľnej ceste vydali smerom, odkiaľ prichádzali. A bol to poriadny stúpak. Fučal som ako parná lokomotíva a vôbec som nevedel, kam ideme. Keď som mal toho dosť, povedal som, že sa otáčame a ideme dole. Tak sme zišli zopár metrov a sadol som si na peň ako Dedeček Hříbeček.

Našťastie išli ďalší ľudia a spýtali sme sa, že kam to všetci chodia. Vraj na tajch. Tak som okamžite vstal a vrátil sa späť. Naozaj, vzdali sme to asi dve minúty pred vrcholom resp. tajchom Vodárenská. Keby sme nestretli tých ľudí, tak neuvidíme takúto krásu. Lebo kopce a my sme lenivci.

Banská Štiavnica má problém s gastrom. Alebo my?

Takto, aby to nevyznelo, že tu nikde nevaria dobre, varia. Varia dobre, ale draho. Boli sme v podniku 4 sochy, kde sme mali super gnocchi, jedli sme so strieborným príborom, bolo o nás skvelo postarané a odišli sme spokojní. Ale aj ľahší o 25 € za obed pre dvoch bez polievky a s džbánom limonády. Ale spokojní, to hej.

Lenže keď máte obed za 25 €, už nemáte chuť na večeru za ďalších 30, preto sme nešli do pivovaru ERB, kde viem, že by sme dostali dobré jedlo, ale aj mastný účet. Mali sme chuť na pizzu alebo cestoviny, lenže sme nenarazili na nič súce. A tak sme zašli do nejakej pizzerie pri Kostole sv. Kataríny. Voňalo to pekne, ale aj tak sme boli ostražití.

Dali sme si pizzu napoly, a keďže nemôžem jesť mäso (blbá dna), dali sme si nejakú vegetariánsku so šampiňónmi. Doniesli nám pizza koláč, na ktorom boli sterilizované hríbiky z konzervy, ktoré vyzerali ako hlavy sépie. Keď nám čašníčka odnášala taniere, na ktorých boli všetky hríbiky, prebehol takýto rozhovor:

– Čo mala byť bez šampiňónov? 
– Nie, ale tak trochu sme dúfali, že budú čerstvé.
– Aha, my ich nechodíme ráno zbierať. 

Aha. Tak fajn. Ešte šťastie, že asi 30 metrov odtiaľ bol Zelovoc, ktorý mal na tabuli napísané “prvá pomoc pre zle vidiacich hubárov).

Okrem toho nás sklamal kultový podnik Art Café, kde sme za liter nudnej limonády zaplatili 5,20 € a vo vychytenej Divnej Pani, nad ktorou sme mali naše ubytovanie, bola zlá obsluha a čakali sme veľmi dlho. Ale musím povedať, že ten cheesecake bol fajn. Potešil nás podnik Archanjel, kde majú takéto parádne sedenie.

Miesta v Banskej Štiavnici, ktoré sa oplatí navštíviť

Jasné, historické mesto je krásne, ale ja som obzvlášť dobre cítil na troch miestach, ktoré boli skryté pod strechou a nepatria medzi žiadne historické pamiatky. Prvou z nich bol antikvariát Atikvariatik na Trojičnom námestí, ktorý je známy tým, že tam nájdete aj knihu za 10 000 €. My sme sa tam zamilovali do starých grafík kvetov a iných dobových obrazov. Naozaj super miesto, kde sme strávili asi 40 minút.

V Banskej Štiavnici sme našli aj štýlový dizajnový obchod, kde ste si mohli kúpiť slovenské výrobky – žiadny gýč/no bullshit. Od tričiek z Kompótu cez vinyl Mareka Brezovského až po pekné dizajnérske šálky (jednu sme si kúpili). Takto vyzerá obchod, keď má majiteľ vkus. Aj názov sa mi páčil – Iné Oné.

A posledným, tretím miestom bolo hračkárstvo MoMo, do ktorého nás vtiahli krásne drevené autíčka vo výklade. Keby som bol malý, rozhodne také chcem. Horšie je, že ho chcem aj teraz. Síce som si ho nekúpil, ale aj tak sme neodišli s prázdnymi rukami. Kúpili sme si kaleidoskop. No odolali by ste? A naozaj je to výnimočné hračkárstvo, kde tiež nenájdete žiadny gýč.

A viete čo? Ani na tej Kalvárii sme neboli. Lebo bola čo? Do kopca bola!

A ja som mal ešte trochu boľavú nohu, nechcel som riskovať. Zhoršenie stavu, prípadne ukrižovanie.

Každopádne, Banská Štiavnica je fakt pekná. Choďte tam.

Tomáš

Nie som dobrodruh. Namiesto turistických topánok máme radšej pohár vína v ruke. Nie som milovník exotických miest. Namiesto štípanca od komára na Bali dám prednosť večeri v úzkej uličke. A kto som? Tomáš, ktorý má rád pekné veci.

More Posts - Website