Náhoda.
Presne tá, ktorá neexistuje, ma priviedla k dedinke Abramová. Tá našťastie existuje – v okrese Turčianske Teplice.
Ako som našiel Abramovú
Na Facebooku som videl na profile jedného fotografa (zabudol som jeho meno, ak sa tu nájde, rád dám credits) super fotku – kostol na kopci, taký pekný, ranogotický a pod ním fialové lány. Myslel som si, že to sú levanduľové polia, ale keď sme prišli na miesto, zistili sme (no dobre, Zuzana zistila), že to je ľan. To však nič nemení, že som sa do tej fotky zamiloval.
Výlet do Abramovej sme stále odkladali – raz som nemohol chodiť lebo zápal nohy, druhýkrát som nemohol chodiť a potom vlastne vždy, keď sme ho odložili, mohla za to moja noha. Včera ako-tak držala, a tak sme sa vydali vidieť naživo to, do čoho som sa zamiloval na fotke.
Abramová je malá dedinka s menej ako 200 obyvateľmi pri Turčiansky Tepliciach a nemá krčmu. Tip pre vás: zoberte si nejaké jedlo so sebou. Je jasné, že od toho nemôžete čakať pamiatkami nabitú destináciu ako Florencia či Siena. A práve to je na tom krásne – autobus nás vysadil v strede dediny, ku kostolu nám to trvalo 15 minút.
Ten má aj vlastný, maličký cintorín, kde bolo najčastejším menom Velits. Niektoré hrobky boli aj predpadnuté, ale kostry ani vyliezajúcich zombíkov sme nevideli. Ale videli sme tam napríklad toto.
Obzreli sme si ho za 10 minút a potom? Potom sme si urobili piknik ako v Toskánsku. Lenže miesto vína, syrov, hrozna a sendvičov sme mali maslové sušienky a vodu s citrónom.
Abramová a okolie: Cítil som sa ako v Toskánsku
Abramová je asi čarovná dedinka, pretože okrem čarovného kostola sa nad nami objavila čarovná dúha – nepršalo, neboli vedľa nej ani ťažké mraky a predsa tam bola.
Ležali sme na deke, do chrbtov nás pichali tvrdé steblá zožatého ľanu, vedľa na poli hučal orajúci traktor, pozerali sme sa striedavo na kostol a na údolie vedľa neho a bolo nám dobre.
Potom sme zišli do dediny a poprechádzali sa po nej. Abramová je maličká, každý nás tam pozdravil a aj psy na náš štekali akosi menej. Možno preto, že tu býva deduško Večerník. Teda, aspoň tu má chalupu.
Najväčším zážitkom pre nás bola cesta späť. Keďže internetové cestovné poriadky hlásili, že autobus nám ide zo zástavky Abramová-Láclava rázcestie, ale ani miestni o takejto zástavke nepočuli. Tak sme pešo do neďalekej dediny Moškovec, v ktorej sme mali väčšiu šancu na spoj. A boli sme radi, že sme absolvovali túto trojkilometrovú prechádzku – zabudnutou asfaltkou sme kráčali pomedzi polia, lesy a božský pokoj. Bolo to super.
Nakoniec sme to zvládli a do Žiliny sme došli posilnení syrovými niťami z Moškovca, retro pomarančovou “malinovkou” z dedinskej krčmy v Jazernici a príjemným dojmom z Abramovej a celého tohto regiónu. Ak hľadáte tip na lenivý výlet na pol dňa, Abramová je na to ako stvorená, ale nezabudnite – musíte sa prejsť po zabudnutej ceste do Moškovca a do batôžka si pribaliť zopár buchiet.
